Ladislav Ivanecký

Rozhovor se slovenským (bývalým) hráčem to nebyl zdaleka první. Přesto jej s těmi všemi předchozími rozhovory se zástupci nohejbalové obce našich východních bratrů něco pojilo. Byla to obrovská pokora, velice milý zájem a především slušnost. Laca jsem poprvé spatřil na archivních videích při obrovské řežbě ve finále dvojic v roce1994 v Košicích. A kromě toho, že z něj čišila obrovská bojovnost a zarputilost, říkal jsme si také, že ten člověk má ránu jak kůň. Rád bych věřil, že mu obě vlastnosti přetrvaly až do dnešních dní. Dlouholetý slovenský reprezentant, vášnivý nohejbalista, ale především pokorný a slušný člověk. Tady je...Laco Ivanecký!


Některé známe díky jejich umu na hřišti, někteří si naši pozornost vysloužili díky sympatickému vystupování mimo něj, o některých víme, že rádi kopnou zlomenou pod sebe, obstřelí blok, nebo nedají obraně šanci šlajzovanou patou. A o některých nevíme nic. Co dělají, čím se živí, jak sledují a vnímají nohejbalové dění, aktuality a i události nohejbalově minulé? A proč vlastně zrovna nohejbal? I proto zde máme projekt Humans of nohejbal, který by vám měl naše nohejbalisty více představit.

Pane Ivanecký, vítáme vás v naší rubrice, do které jste byl přizván srdcařem z Dukly Písek, Jiřím Sobíškem. Že si Jirka vybere právě vás, tipoval již Pavel Filo, který předával štafetu právě Jirkovi. Překvapila vás Jirkova volba? Jaká je vaše vazba právě k Jirkovi a Pavlovi, který vaši nominaci od Jirky prorokoval a který vás do tohohle všeho vlastně namočil? :-) 

Predovšetkým pozdravujem všetkých nohejbalistov a fanúšikov nohejbalu. Áno prekvapilo ma to, lebo v Dukle hralo veľa kvalitných hráčov a aj preto si to veľmi vážim. Ja som nastúpil na vojnu do Kašperských hôr do bojového útvaru a už som prestal veriť, že budem hrať na vojne nohejbal. Ak môžem byť niekomu vďačný za to, že som hral v Dukle Písek tak predovšetkým Jirkovi, ktorý to zariadil a bol pre mňa v Kašperkách aj s Otom Potúčkom tesne pred ligovým zápasom. Jirka bol náš tréner a Oto vedúci mužstva. S nimi pracovať bola veľká zábava a v nohejbale má to veľmi posunulo. Ja som sa s Pavlom na vojne nestretol spolu s Honzom Hoškom bol v tíme rok predo mnou a oni nám vybojovali prvú ligu. Stretli sme sa až potom, Pavel je výnimočný človek oddaný nohejbalu. Aj takto ho pozdravujem a prajem mu veľa zdravia!


Jirka vám společně s rozhovorovou štafetou poslal také jasnou a přímou otázku. Ta zní: "Tvá vzpomínka na Duklu Písek, Laci?"  Tak jak na ni odpovíte a jak jste se vlastně ze Slovenska až do Dukly dostal?

Určite mám na Písek tie najlepšie spomienky! Nohejbal som začal hrať ako 14 ročný a bolo pre mňa snom ho hrať každý deň. Na vojne sa mi to splnilo a za to budem vždy vďačný predovšetkým Jirkovi, je to skvelý chlap, ktorý nám vždy vychádzal v ústrety. V kasárňach v Písku ma to veľmi nebavilo, ale na Dukle to sú nezabudnuteľné zážitky. Cesta každé poobedie na Duklu bola cesta na slobodu, skvelá partia spoluhráčov z Prahy, Plzne, Opavy. V mojom nohejbalovom živote má formovalo viac vecí, ale intenzívna hra a tréningy na Dukle boli kľúčové. Hrať v lige proti hráčom ako Franto Ticháček, Ivan Černý, Peťo Drahokoupil, Honza Vocel, Honza Podzemný a ďalší bolo fantastické.V Dukle bolo skvelé zázemie a mohli sme sa dostatočne venovať nohejbalu. Pre mňa bola partia chlapcov Mirek Matejíček, Roman Túček, Robert Neuman, Rosťo Peter, Michal Pistora a ďalší naozajstným tímom a radi sa stretávame doteraz. To je zásluha predovšetkým Jirku a Ota. Ďakujem páni!

Vaše stopa v československém i slovenském nohejbale je bezesporu nesmazatelná. Kde ale vlastně vůbec začíná?

S nohejbalom som začal v mojej rodnej dedine Nižnej Kamenici ako žiak a potom dorastenec v slovenskej dorasteneckej lige kde sa nám veľmi darilo. U nás bolo veľa talentovaných hráčov, ale za všetkých spomeniem Laca Bertka, ktorý potom so mnou hral celú aktívnu kariéru. Už ako dorastenec som prestúpil do Košíc k mužom a dôležitý bol prestup do DPMK ( dopravný podnik mesta košíce). Tam bol skvelý tím chlapov, pre ktorých bol nohejbal vášňou a postupne sme boli najlepší na Slovensku. V roku 1985 som narukoval na vojnu do Vimperku a cez Kašperské Hory som sa dostal do Dukly Písek. Tam som hral jednú sezónu  česku národnú ligu, ale to zmenilo môj pohľad na taktiku a ciele v nohejbale. Z vojny som sa vrátil do DPMK, mužstvo sme posilnili a začali sme hrať československú špičku. Trénovali sme oveľa viac ako iné mužstva a veľa sme sa venovali taktike. Rozhodujúca bola skvelá partia chlapcov a spoločný cieľ.

V nohejbalové historii jste se zapsal mnoha úspěchy. Zažil jste však československý, ale pak i samostatně slovenský nohejbal. Jak tento fakt zpětně vnímáte? Hrát na reprezentační úrovni za jednu zemi, na republikové úrovni proti českým týmům a za pár let už být jejich soupeřem? A to soupeřem úhlavním, neboť většina finálových zápasů na mezinárodních světových i tuzemských akcí měla toto česko slovenské složení.

Vnímam to ako veľkú výsadu, že som mohol reprezentovať Československo aj Slovensko. Boli to krásne časy, mať spoluhráčov ako Honza Hošek, Jindro Žalud, Borek Včala, Ríšo Novotný, Honzo Vocel bolo vždy inšpirujúce. Samozrejme ten prechod po roku 1992 keď sme boli na ME v Bukurešti ako samostatné reprezentácie bol veľmi zvláštny a vôbec som si ho neužíval, bol to riadny stres lebo sa od nás čakalo víťazstvo. Hrali sme finále dvojíc aj trojíc a to sa potom opakovalo ešte párkrát na MS aj ME. Človek cíti záväzok, ale na druhej strane hrá proti kamarátom. Život vie pripraviť veľké prekvapenia, teraz to už chlapci vnímajú ináč.

V aktivní hráčské kariéře vás znám již pouze z videí. Kromě veliké bojovnosti a srdcařství jsem z vás však vždy cítil na druhé straně uznání soupeře a pokoru. Mýlím se? Jak se jako sportovec vnímáte? 

Keď som bol mladší tak som si myslel, že presne viem ako hrať a vyhrať. Samozrejme bolo to inač a ak získate viac pokory tak sa dá od spoluhráčov aj protihráčov veľa naučiť. Mal som to šťastie, že som bol v kluboch aj repre obklopený výbornými hráčmi a boli pre mňa inšpiráciou.  Veľa som sa naučil od Pepu Lošťáka, Borka Včalu, Honzu Vocela,  ale aj od Vildu Ungermanna aj keď je oveľa mladší.  Na Slovensku predovšetkým moji spoluhráči v DPMK Laco Bertko, Jaro Žigala, Pišta Forray a samozrejme aj ďalší. Vzájomný rešpekt vás veľa naučí. Teraz už viem, že ak si nepriznáte, že niečo neviete nemáte dôvod sa zlepšovať.:)

Jak vzpomínáte na bitvy s o generaci mladšími hráči, kteří vás později vystřídali na reprezentačních pozicích? Mám teď na mysli především výjimečnou generaci bratrů Perunů. Přeci jen jste byli zkušenými nohejbalovými harcovníky, kterým začal na paty šlapat někdo nový.

Moja generácia hráčov sa zaslúžila o to, že sme boli schopní hrať vyrovnané zápasy s chlapcami z Čiech na klubovej aj repre úrovni. Dobre podmienky v DPMK ale aj dobrý výber žiakov viedol k tomu, že vyrástla nová generácia chlapcov, ktorí boli o úroveň vyššie ako my. Bolo to zrejme keď boli ešte dorastenci. Paťo Perún, Martin Perún, Jano Brutovský, Jano Chovan ale aj Riško Makara z Nového Mesta boli špičkový hráči a dlho ovládali svetovú scénu hlavne v trojkách. Ja osobne som si to veľmi užíval, pretože ich nohejbal a hlavne kvalita medzihry by aj teraz bola ťažko prekonateľná. Špeciálne by som vyzdvihol Martina Perúna bol to poliar a nahrávač, ktorý defacto rozhodoval zápasy trojíc. To je neuveriteľné. Veľkú úlohu na formovaní tejto generácie má môj kamarát Jaro Žigala, nohejbalu veľmi rozumie. Som rád, že som hral za klub kde vyrástli tak kvalitní hráči.

O nohejbale na Slovensku mám jen vzdálené povědomí. Ale ze všech stran slyším, že stagnuje. Sledujete jej? Případně sledujete nohejbal v České republice, kde se stále pracuje s mládeží, soutěže fungují a vrcholí velkou superfinálovou akcí?

Áno superfinále českej ligy sledujem,  aj pred pár týždňami som pozeral keď vyhrali Modřice nad Čako. Myslím, že nohejbal v Čechách ide dobrým smerom a je to určite aj zásluha ľudí, ktorí sa mu venujú vo voľnom čase na klubovej úrovni, ale aj vedenie zväzu odvádza dobrú prácu a propaguje nohejbal. Na Slovensku je situácia oveľa horšia a priznám sa posledných 10 rokov nohejbal na Slovensku sledujem minimálne. Pred nedávnom sa vymenilo vedenie zväzu a verím, že to pomôže k naštartovaniu tohto krásneho športu. Máme pred sebou dlhú cestu.

Byl jste aktérem mnoha mezinárodních mistrovství. Za rok, pokud pandemická situace dovolí, nás čeká velkolepé Mistrovství světa v baště nohejbalu a v supermoderní O2 Universum aréně v Praze. Zajímají vás tyto akce, které již mají jiná pravidla, ale za to rozsáhlejší pojetí, než ve vašich dobách?

Na nohejbal sa stále rád pozerám a keďže v Prahe pracujú moji synovia rád sa prídem pozrieť. Iste to bude veľká udalosť. Pre mňa je jedno dopadový nohejbal príťažlivý lebo si vyžaduje dobrú techniku aj kondíciu, mal som ho možnosť od 90 tých rokov aj hrávať, je to makačka! Tiež singlová disciplína je oživením voči obdobiu keď som začínal s nohejbalom. Verím, že sa majstrovstvá vydaria a snáď sa tam uvidíme????

Nohejbal byl vaše celoživotní vášeň. Co byste mu takto na závěr popřál?

Nohejbalu prajem dobrých funkcionárov, silné kluby a zapálených hráčov. Verím v jeho dobrú perspektívu ak sa ho podarí rozšíriť do viacerých krajín.


Moc děkujeme za váš čas a obsáhlé odpovědi. Velice si jich vážíme. Máte již jasno, ke komu poputuje pomyslná štafeta naší rubriky? A využijete možnosti vybrané osobě položit libovolnou otázku?

Mne napadá množstvo chlapcov z obdobia keď som hrával, ale predsa je osoba, ktorá mala vplyv na formovanie mojej hry veľmi zásadný a to bol Stanislav Jirchář z Děčína. Zoznámili sme sa v Děčíne a potom sme aj proti sebe hrávali, dlho sme však už neboli v kontakte. Bol to špičkový smečiar v 80 tých rokov.

Moja otázka : Stando sleduješ ešte nohejbal a ako je na tom v Děčíne?


Díky Laci!
Rozhovory s ostatními osobnostmi naleznete v sekci Aktuality - Humans of Nohejbal